Martin Martinko sa narodil v roľníckej rodine Jána a Márie rodenej Martinkovej 4. novembra 1888 v Spišskom Štiavniku ako prvý z desiatich detí. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci, po nej bol prijatý na cirkevné gymnázium v Levoči, kde vychodil šesť tried. Siedmu a ôsmu triedu gymnázia absolvoval v Rožňave, kde aj zmaturoval.
Po maturite pokračoval v štúdiu posvätnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Spišskej Kapitule. Po štyroch rokoch teológie bol ordinovaný 25. júna 1912.
Ako kaplán pôsobil od 30. júna v Hornej zubrici (teraz Poľsko), od 7. februára 1914 v Hruštíne a od 2é. Januára 1915 v Spišskej Kapitule.
Dňa 24. apríla 1916 sa stal dočasným správcom farnosti Ždiar. Od 16. novembra 1917 sa stal vojenským kaplánom. Po skončení tejto služby sa stal 28. januára 1919 kaplánom v Ruskinovciach (táto farnosť zanikal v roku 1953, keď spolu s ďalšími farnosťami bola zaradená do Výcvikového vojenského priestoru Javorina).
Dňa 4. decembra 1921 bol ustanovený za kaplána v Ružomberku. O štyri roky neskôr 30. januára 1925 sa stal administrátorom farnosti Letanovce a o rok neskôr 16. februára 1926 bol vymenovaný za farára v Lechnici za Magurou. Tam pobudol päť rokov.
Ako lechnický farár zorganizoval Slovanské dni v Červenom Kláštore, na ktoré pozval svojho bývalého principála Andreja hlinku a predstaviteľov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
Dňa 17. apríla 1931 bol preložený v tej istej funkcii do liptovského sv. Michala.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal obeťou vyčíňania partizánov, ktorí ho 8. septembra 1944, v deň sviatku narodenia panny Márie, zastrelili v Liptovskom sv. Michale. Pochovaný bol na cintoríne v liptovskej teplej 10. septembra 1944.
Sedem dní pred smrťou napísal posledný list svojej matke do Spišského Štiavnika a korešpondenčný lístok sestre Zuzanke.
V čase zavraždenia 8. septembra 1944 bola na fare jeho neter, dvadsaťšesťročná Mária Martinková, ktorá bola vedúcou pošty v Liptovských Sliačoch. Svoj voľný čas trávila na fare u svojho uja.
Mária Martinková spomína:
„V čase vypuknutia povstania sa v Sliačoch hovorilo, že ruskí partizáni budú zatvárať a vraždiť kňazov, a preto by sa mali na čas ukryť. S touto správou prišla na faru k svojmu ujovi. Martin Martinko na tieto slová reagoval: „Nikomu som nič zle neurobil, nemám sa prečo skrývať.“
Koncom augusta obsadili partizáni, ku ktorým sa pridalo aj vojsko, Ružomberok a celý Liptov. Začiatkom septembra začali Liptov obsadzovať nemecké vojská, ktoré tiahli na Liptovský Mikuláš. Medzi partizánmi a nemeckým vojskom nastali prestrelky, pri ktorých boli zabití pri Liptovskom sv. Michale dvaja partizáni.
V piatok ráno 8. septembra 1944, na sviatok Narodenia Panny Márie, farár M. Martinko mal v kostole sv. omšu, na ktorej sa zúčastnilo pomerne málo ľudí kvôli prestrelkám. Pred obedom prišiel na faru partizánsky dôstojník s prosbou, aby ujo, M. Martinko, pochoval dvoch zabitých partizánov. Vykopali hroby na michalskom cintoríne, kde boli pochovaní. Dôstojník sa ujovi poďakoval za pohreb a podaním ruky sa s ním rozlúčil.
Po obede tiahla kolóna nemeckého vojska s výzbrojou po ceste z Liptovskej teplej cez Bešeňovú na Liptovský Mikuláš. Údajne akýsi mladý partizán sa vyjadril, že si ide „zapoľovať“ na Nemcov a začal na nich strieľať automatom z lesa pri fare, odkiaľ bol dobrý výhľad na cestu. Nemci kanónom opätovali paľbu. Strely z kanónu poškodili vchod do kostola a niekoľko drevených domov za kostolom, ktoré začali horieť. Domáci sa pred streľbou skryli do pivnice pod farou a modlili sa ruženec. Počuli, že ktosi búcha na dvere fary.
Kňaz M. Martinko povedal, že sa ide pozrieť, kto sa dobýja do fary, či niekto nepotrebuje pomoc alebo zaopatrovanie. Viac sa však nevrátil. Ľudia zostali v pivnici, pokračovali v modlitbe, lebo sa báli vyjsť von. Partizáni vtrhli do pivnice, vyviedli ich do izby s namierenými automatmi začali ich vyšetrovať, kde sú ukrytí Nemci. Povedali im, že nijakí Nemci neboli a nie sú na fare. Prehľadali celú faru. Nikoho nenašli. Čakali, že sa ujo vráti. Po nejakom čase prišiel farský sluha a oznámil im, že farár Martinko je mŕtvy. Sluha ich zaviedol za kostol, k priviezli stĺpu Najsvätejšej Trojice, kde našli zastreleného farára ležať pod sochou. Mal prestrelenú hlavu a rozstrieľaný driek. Chceli sa vrátiť do fary, aby vzali prikrývku na zakrytie mŕtveho, ale vo fare drancovali partizáni. Z kostola vzali plachtu a prikryli ho. Telo mŕtveho zostalo na mieste až do rána. Až ráno priviezli farníci mŕtveho kňaza do kostola v Ivachnovej, pretože kostol v Michale bol poškodený.
Pohreb nebohého kňaza bol v nedeľu 10. septembra na cintoríne v liptovskej Teplej, kde farníci preniesli rakvu cez Váh po drevenom, poškodenom moste. Pochovával ho farár Húščava. Keďže partizáni stále strieľali, pohrebné obrady trvali veľmi krátko. Ľudia sa rozutekali. Zostali iba niekoľkí, ktorí spustili rakvu do hrobu.“
Zo svedectva farníka Sáreného:
„Z pivničného okienka svojho domu farník Sárený videl, ako farára M. Martinka vedú dvaja partizáni. Postavili ho k stene drevenej školy, ktorá stála oproti jeho domu a tam ho zastrelili. Počul, že farár hovoril: „Som nevinný, som nevinný.“ Potom ho za nohy ťahali vedľa cesty – asi 50 metrov a nechali ho pri soche Najsvätejšej trojice. Jeden z partizánov bol starší ruský dôstojník a druhý mladý Slovák. Kňaza zastrelili asi o tretej popoludní.“
Mária bola vedúcou na pošte v Liptovských Sliačoch. Nemecká hliadka vo dne prechádzala cez obec, partizáni prichádzali do dediny po proviant v noci. Raz ju zobudil partizánsky dôstojník a rozkázal jej, aby otvorila poštu, odkiaľ niekomu telefonoval. Spýtala som sa ho, prečo zavraždili pána farára (jej uja) v Liptovskom Michale. Odpovedal, že podľa zoznamu mali príkaz zavraždiť nielen jeho, ale ešte vyše tridsať farárov. Veriaci boli po zastrelení farárov Martina Martinku a Rudolfa Schedu pobúrení a rovnako rozhorčení boli aj vojaci slovenskej armády. Nemci začali nadobúdať vojenskú prevahu, partizáni sa museli stiahnuť a nestačili popraviť duchovných, ktorých mali na zozname.
Matka zavraždeného, ktorá aj s vnučkou Katarínou viedla domácnosť na fare, odišla na návštevu do Spišského Štiavnika asi dva mesiace pred povstaním. Doma sa dozvedeli o smrti pána farára Martinka až o niekoľko dní.
Správy z partizánmi obsadeného územia, ako aj z územia, kde nemecké vojsko bojovalo proti partizánom, neboli presné, lebo telefónne a z niektorých miest aj železničné spojenie bolo prerušené.
V Kronike obce Nemecká – teraz Partizánska Lupča, je napísané, že: „… v Liptovskom Michale bol zastrelený farár Martin Martinko, pretože strieľal z veže na partizánov.“ Kronikár asi takto chcel ospravedlniť vraždu.
Biskup Ján Vojtaššák, keď sa dozvedel túto správu o zavraždení michalského farára, poslal depešu farárovi Jánovi Kočišovi do Liptovských Sliačov, aby sa dočasne postaral o uprázdnenú farnosť.
Čerpané z článku v knihe Profily odvahy a viery. Autor: František Dlugoš a kolektív, s. 39-47.
Archív Biskupského úradu: Protokol kňazov Spišskej diecézy.
